internetové vydanie

Najnovšie malé oznamy a aktuality

- niektoré básne Kataríny Petrášovej , hlásateľke a učiteľke vo výslužbe z Padiny

Matka                autor: Katarína Petrášová

V tichom domčeku , na okraj dediny ,
tam žije moja mať .
Často nás maličké , cez zimné večery
vedela v lone hriať .
Mnoho pracovala , málo bola s nami
a to sme cítili .
Preto sme ju často , až dlho-do noci
vonku čakávali .

Stará mamka nám ju často zamenila ,
Vlásky nám česala , obedy varila ,
na rukách nosila .
Stará mať už viacej nie je medzi nami .
Zostali spomienky .
A niekde na stene , v rámikoch obrázky .
Matka ostarieva a ťažko sa hýbe .
Deti si vizerá , že odkiaľ jej prídu ?
Či ju dnes , či zajtra
v starobe obídu .

 

Sedliak             autor: Katarína Petrášová

Ruky Mozoľnaté , na čele kropaje potu .
Od včasného rána myslí na robotu .

Veď pred sebou vždy má predložené .
To , čo má vykonať
alebo,čo nie je dokončené .

S úsvitom už brázdy v poli váľa .
Krásna , priehľadná a bohatá je jeho roľa .

Pritúliť by ju chcel a počičíkať
veď mu ona úrodu má dať .

A slnko žiari , veľké-guľaté .
Kým si sedliak vlaží
ruky mozoľnaté .

 

Rovina               autor: Katarína Petrášová

Vlak uháňa priestranou rovinou ,
moje srdce túži
za rodnou dedinou .
Hľadím na to pole
bohaté úrodné
a v predstavách vidím
sedliacke ruky usilovné .

Pšenica pod ťarchou
hlávku kloní
zlatistá - v náručí ktorej vidím kosca ,
akoby to bolo vlani .

Vedľa cesty nezábudka
krásna , belasá
a môj pohľad , ako zbožie
sem-tam sa talasá .

Už som doma !
To je naše pole .
Skvele mi zostali v pamäti
hrudy našej role .

 

Ráno na rovine          autor: Katarína Petrášová

Slnko , ako žeravá lopta
vyrastá z roviny .
Všade pokoj ,
iba vtáčky sa tešia úsvitu
a spevom ho pozdravjú  .
Slnečný lúč stiera jagavé diamanty
z oka úrodných polí ,
ktoré sa v ních každé ráno kochajú .
Pestrofarebné kvety
zdobiace zelené lúky ,
dvíhajú hore umité tváričky
a mávajú na pozdrav
včasným a usilovným roľníkom .
Nakrátko sa preruší
tento pokoj , na naších poliach .
Prichádzajúci pozorujú škovránkov let .
Bude pekný deň .

 

Moja dedina     autor: Katarína Petrášová

Už z briežku sa belie
veža na kostole ,
okolo nás prekrásna rovina
a úrodné role .

Ulice sú rovné ,
pred domom záhradky
v ktorých rastie krásna tráva
a kvety na hriadky .

Ľudia usilovní , dobrácki , pokorní ,
že im v tomto kraji
málo jesto rovni .

Od včasného rána
až pozde do noci ,
mozoľujú v poli ,
roľu nosia v srdci .

Rastie moja dedina
a šíri sa stále .
S úspechom v nej rastie
všetko , čo je malé

Keď na jar kvitnú stromy ,
alebo v lete lúky ,
či keď v jeseň polia úrodu majú ?

Príď k nám tichou dolinou
pozrieť sa na rodnú dedinku moju .

Potom navlažené ťažko poorané ,
ale plody sladké , naše – požehnané .

 

Predzimné obdobie  autor: Katarína Petrášová

Znovu je tu .
Taká sýchravá a chladná .
Poumývala roľám viečka
a uložila ich na zimný spánok .

Iba v niektorých prebudila život ,
ktoré sa teraz zelenajú
a povzbudzujú radosť
každého , kto vedľa prechádza .

Oddychuje , rodná zem moja
na dlaňach priestrannej roviny .

Slnečný lúč ju miluje ,
ranná rosa umýva ,
domáce vtáčky jej švitoria ,
snehové páperie ju prikrýva  -
len aby v pokoji oddychovala
a o rok
sedliakom znovu
bohatú úrodu dala .

 

Zlomená ruža  autor: Katarína Petrášová

Vyrástol púčok rodičom
v hojnosti a z lásky .
Nebolo ďaleko
tak vznešenej krásky .

Oči čierne mala
a vravuškou bola ,
z ďaleka na známych
veselo volala .

Dobrota , priateľstvo ,
usilovnosť k tomu ,
hravo si , deň čo deň
vychádzala z domu .

Rozvil sa ten púčok
na ružu voňavú
a štedro rozdával
pôvabnosť lákavú .

1.máj bol práve
mladosť , radosť všade .
Mládež sa zoskupí ,
ako na paráde .

Na zelenom úbočí
hýrila tá mladosť ,
ale netrvala
zadlho ich radosť .

Padol jeden kvietok -
odtrhla sa ruža
a už aj dedinou
smutné správy krúžia .

Čierny mrak zaľahol
na našu dedinu ,
žiaľom , bôľom hrdúsi
rodičov , rodinu .

Zlomila sa ruža ,
aj mladosť prestala .
Hrobka vencí  obklopená -
ako pamiatka zostala .

 

Padli prvé snopy    autor: Katarína Petrášová

Dnes , keď v mojom kraji
zrejú zlaté žitá ,
často zablúdim v myšlienkách
a vznášam sa s vánkom
a škovránkom včas ráno ,
keď nad úrodnou rovinou svitá !

Rosa jej umyla viečka ,
teplý vánok ju jemne hladí
a moja duša je radosťou plná ,
keď na tú krásu hľadí  .

Padli už prvé snopy ,
že , úroda vraj bohatá !
Ktože ich v šírej rovine ,
ktože ich spočíta .

Otec či dedo ,
spočitovali spolu ,
keď poľom cvendžal
ostrý zvuk kosy .

Dnes si tú milú spomienku ,
každý z ních -
hlboko v srdci skrytú nosí .

 

Spomienky       autor: Katarína Petrášová

Niekde v diaľke duša blúdi
v zorách , keď deň usína
a či keď svitá ?

Cez lúky a hory
ponad zlato-žlté žitá .

Keď slávičí spev plní parky a háje
a príroda jemne hladí
bujné krásy svoje .

Roztrhol sa kruh spomienok ,
ako sapúnový farebný bubienok
a ruka , či náruč
zabúdania ich neúprostne nosí , nosí …
ako ľahučký letný vánok ,
ale v dlani života
žiarlivo zviera
vždy , hoci len zrniečko -
tých spomienok .

 

Vďaka matke    autor: Katarína Petrášová

Po kuse seba si nám dávala ,
keď si nám s veľkou láskou
život darúvala .

Všetky tvoje prebdelé noci ,
ktoré si nad našou kolískou strávila
a všetky hlboké vrásky
čo Ti staroba v tvár Tvoju vryla ,
nosím hlboko v srdci vrezané .
Často , keď od neľahkej roboty
drsnými rukami , boli mi vlásky pohládkané .

Trápny pohľad tvojích očí ,
keď si nás do sveta vyprevádzala
cítili sme .
Darmo si ho nežnosťou skrývala .

Sťa vetrom , náš životný osud
rozvievaný novými cestami ,
na určitom mieste zakotvený ,
pustil korene .
Ale steblo detstva , mladosti a čistej lásky
nikdy v nás nezvädne .

Zostane rásť v srdci láska materinská ,
všetkým deťom prepotrebná -
čistá , teplá , blízka .

 

Rodisko    autor: Katarína Petrášová

Padajú dlhé tiene ,
ako jemná pavučina
zahaľujú celé okolie .
Končí sa deň .

Zažínajúce hviezdy
privrávajú sa nám (jedna za druhou)
a pozdravujú každý tieň .
Spí moje rodisko .
Sníva , lebo iba vo sne
môže biť šťastné .
Iba vo sne je v ňom
všetko také krasne .

Keď svitne nový deň ,
zmizne vtedy každý tieň .
Bude v ňom potom niečo pekné ?
A či aj ďalej všetko sivé a trápne .

 

Neznámi môj   autor: Katarína Petrášová

Vznášali sme sa v rytme tanga ,
keď som ťa volala iba dlhovlasý .
Stačilo mi to .
Ruka v ruke , v objatí melódie
a okamih času
venovaný vtedy iba Tebe .
Neznámy môj ?
Ešte vždy mi srdce poskočí ,
počúvajúc akordy známej melódie ,
moje myšlienky sa iba k tebe roja ,
môžem sa cítiť - tvoja .

 

Rovina moja   autor: Katarína Petrášová

Aká si krásna rovina moja
pod ťarchou zrelých plodov .
Náruč k nám šíriš , dary rozdávaš
z bohatých jesenných skladov .

Taká parádna , ulicou blúdiš
v sadoch a v poliach .
Maľuješ nádheru
so štetcom čarovným
a tou krásou objímaš sedliaka
na úrodných roliach .

Pohľadom blúdim
a strácam sa tam ,
niekde , na stráňach slnečných .
Kradnem po kuse z tej nádhere
a vkladám do sŕdc úprimných .

Verím , že v nich raz vzklíči
zrniečko šťastia a bude rásť do výšin ,
kde sa ruky priateľstva spletú ,
kde bude život krajším .

 

Siete temna    autor: Katarína Petrášová

Jeseň burcuje vo mne
a prebúdza dávne sny
zatlačené niekde tam ,
hlboko v podvedomí .

Iskra nádeje vzplanie ,
zohreje život , nakrátko len ,
ako nový mesiac ,
keď osvieti ohlohu z večera .

Potom zase tma zahospodáry .
Stelie svoje pavučiny
a rozhadzuje ich na všetky strany ,
ako pavúk siete ,
a čaká … čaká na svoju korisť .

Možno raz babie leto ,
dokáže roztrhať tie siete temna ,
keď posledným teplým lúčom ,
zasvieti -
každému zblúdelému na cestu .

 

Cesta spomienok     autor: Katarína Petrášová

Keď pôjdeš raz cestou zabúdania
spusti vedľa seba
kde-tu-kde niektorú spomienku
v tvojom srdci skrytú
a osláv tam ,
na našich miestach
lásku nedožitú .

Nazbieraj poľné kvety
nevädze , nezábudky ,
spestri kiticu
bielými margaretami
a ozdob všetky naše mohyly
krásnymi spomienkami .

Včas ráno , rosa na nich jagavá
v prvom slnečnom lúči
žiariť bude ,
ako slza v našom oku skrytá ,
keď sme od Vás odchádzali
a na skorý návrat ,
na stretnutie s vami vždy mysleli .

Prejdi sa niekedy
tou cestou spomienok naších .
Tam kde zastaneš ,
vyrastie kvet .
Keď ich bude neúrekom ,
potom bude krajší
celý svet .

 

Na rozcestí     autor: Katarína Petrášová

Tíško šumia lipy v širokej ulici
prebúdzajú búrky , dávno skryté v mojom srdci .
Ich opojná vôňa šteklí spomienky -
nedá zabudnúť .
Stojím na rozcestí , musím sa rozhodnúť .
Diaľky lákajú , skutočnosť bolí
dnešok moje rany v srdci nezahojí .
A lipy voňajú . Moj sen o šťastí ,
do diaľok jarné vánky odnášajú .

 

Sýchravý deň   autor: Katarína Petrášová

Sýchravý deň . Všade pokoj ,
len dažďové kvapky
nosené silným vetriskom ,
klopocú mi po spomienkach
Nedajú zabudnúť na jeden sýchravý deň ,
šaty mokré , mokré vlasy ,
osušili nežné slová ,
tvoje ruky , teplé lúče lásky .

 

Radosti znak   autor: Katarína Petrášová

Prečo skrývaš slzu ?
Veď ti ona líca krášli ,
to každý zbadá .
Srdce v hrudi búši
a to sa skryť nedá .

Roky čas uniesol ,
mladosť sa v ňom stratila ,
na našu tvár ich doba značila .
No srdce v nás sa
niekedy prudkejšie ohlásy ,
keď sa spolu s niekým
minulosťou poprechádzame
a zaspomíname si na zašlé časy .

Tak vtedy , keď radosť tú slzu
z oka vytlačí
a milé spomienky zbystria ti zrak ,
rozdeľ si tie chvíle blažené
často už iba v spomienkách
a v snoch opakované
a nechaj žiariť v oku – radosti znak .

 

Spomienka   autor: Katarína Petrášová

Myšlienka mi , sťa holub biely
odletí vdiaľ .
Odhalí učičíkanú minulosť ,
pohladí zrosené rána ,
či purpur ružového horizontu .

Chvíľa samoty ťažká
chveje sa pod
mohutnou túžbou spomínania .
Odhaľuje list za listom
v starom kalendári .

V tom raz vánok , z toho výchrica
roznáša tie listy rokov ,
až život zostáva nahý ,
ako strom v pózdnej jeseni ,
keď sa chystá
pre zaslúžený zimný spánok .

Uchytila som niekoľko listov .
Pevne ich zvieram a spomínam .
Nech sa z jari , hoci malá ,
skromná vetvička rozzelená
v mojom srdci ,
lebo som ju až dosiaľ
svojím dychom zohrievala .

 

Žijeme v spomienkach     autor: Katarína Petrášová

Žijeme v spomienkach , skrytí
neúprostným čarom zabúdania .
Blúdime v lavirinte šťastia
a strácame sa v diaľavách ,
ako hmla ,
ktorá sa niekde tam -
v živote kruhu rozplynie
a kradne nám diadém
z perál života tkaný .

V jednom úseku čase
si ho možno nájdeme ,
keď sa stretneme raz -
niekde na rózcestí .

Keď stratený slnečný lúč
zasvieti nám na cestu ,
a rozžiaria sa naše života perly
vtedy zbierajte z ních ,
zbierajte čím viacej
také jagavé
a uložte ich , hoci do spomienok ,
aby Vám ich rebecká oreáda
neskryla do večného zabudnutia .